Už dlhšiu dobu som uvažoval nad budúcnosťou. Čo ja vlastne budem robiť? Čo si ja úbohý zemepán len v tomto krutom svete počnem? Vždy som sa ale upokojil myšlienkou, že nejak bolo a nejak bude, poprípade som si zanôtil: „radšej zostaneme pri tej našej téme,že my mladí to hádam dáko prežijeme…“. Ja už ale dávno (ale zas nie až tak dávno:) nemám osemnásť. Študujem posledný ročník na výške a na doktorandské štúdium to rozhodne nevidím. Školské časy sa mi teda nezadržateľne chýlia ku koncu a ja sa zrejme už nebudem môcť bezstarostne flákať ako doteraz. Nemal som byť celé tie štyri roky taký lenivý. Mal som si nájsť nejakú prácu popri škole a takýmto spôsobom sa postupne a menej násilne dostať medzi proletárov. Áno, tú ušľachtilú kastu proletárov, každý deň nastupujúcu do práce, aby si následne mohli užiť všetky tie radosti, ktoré ponúkajú peniaze.
„Čo si tak ticho?“, opýtal sa David. Podal mi prázdnu fľašu od piva, dve evry a dodal: „zober mi jedného Kozla jedenástku a aj ty si zober! Dobre píše.“
David má asi o päť rokov menej ako ja. Možno šesť. Vždy som mal z akéhosi mne neznámeho dôvodu problém zapamätať si koľko má vlastne rokov… Keď sme sa spoznali chodil ešte na základnú školu a ja som už vtedy bol druhák na vysokej. Je zaujímavé, že napriek takému vekovému rozdielu sme si v podstate okamžite spolu začali veľmi dobre rozumieť a objavil som v ňom výnimočného priateľa. Základným kameňom na ktorom sme mohli začať budovať náš zvláštny vzťah bolo, že sme si rozumeli hudobne. Koniec koncov spoznali sme sa na základe inzerátu mladej, nádejnej kapely hľadajúcej mladého, nádejného gitaristu. Obaja sme hrali na gitare a počúvali podobnú hudbu, takže sme sa mali od začiatku spolu o čom baviť a hoci z nášho spoločného pôsobenia v jednej kapele postupom času už nič nebolo, stýkať sme sa neprestali.
Počas čakania na naše pivká pri bare ma napadlo, že David bude o rok maturovať a určite tiež premýšľa čo ďalej a tak hneď ako som si sadol naspäť na svoje miesto, podal som mu to načo už netrpezlivo čakal a opýtal som sa.
„Ty si už tretiak však?“
„Áno.“
„Takže o rok maturuješ, ni? Či to je 5 ročná škola, alebo také niečo?“
„Ni, ni…,“ vytiahol si Marsku a zapálil si,“normálne štyri roky.“
„A čo potom plánuješ? Chystáš sa na výšku dáku?“
David sa začal hrabať vo svojej taške, ktorú vždy nosil so sebou a ja som už vedel čo z nej vytiahne. S úsmevom na perách vytiahol fľašu Dolnozemskej Hrušky. Napil sa a ponúkol mi. Napil som sa.
“To som včera ukradol dievčatám a ostalo“ zahlásil s úsmevom. „A hej, chcel by som ísť do Bratislavy.“
Nepochopil som síce z jeho rozprávania čo presne to chce študovať a v podstate ma to ani veľmi nezaujímalo. Ale týkalo sa to hudby. Obdivujem ho, že si ide tak odhodlane za svojim snom. Venovať sa nejakému umeniu. Okrem hudby aj rád maľoval a tak išiel študovať propagačné maliarstvo, alebo niečo také. Hudba ho ale asi baví viac. V každom prípade má aspoň matnú predstavu kam smeruje. Zatiaľ čo ja blúdim temným lesom v absolútnej tme a bol by som vďačný snáď aj za navlhnuté zápalky.
„A ty čo budeš robiť keď skončíš?“ Jeho pohľad jasne naznačoval, že sa pýta tak svojsky vyrývačne. Vedel, že nie som práve z tých, ktorí sú nadšení z predstavy každodenného chodenia do práce 5 dní v týždni. Nechcel som dať najavo, že mám obavy, ale nemal som mu ani čo povedať.
„Neviem,“ povedal som s hraným nezáujmom o svoju budúcnosť,“je mi v podstate jedno čo budem robiť.“
„Ostaneš v Bratislave?“
„Vieš, že Bratislava sa mi nepáči, takže tam nemám v pláne ostávať.“
„A kde budeš? Tu?“, zasmial sa a znovu vytiahol z tašky pálenku, napil sa a podal mi ju. Napil som sa a vybral som si z jeho balíka jednu Marsku s úsmevom, ktorým som naznačoval, že sa rád ponúknem. Zapálil som si a po chvíli keď mi už pálenka kus udrela do hlavy a uvolnila ma kus z okov mojich obáv som vyhlásil: „Budúcnosť je nejasná a nik, NIK z nás nemôže vedieť čo ho očakáva. Čo ty vieš? Možno vyhrám v Lote a nebudem už musieť robiť nič. A navyše ešte má byť aj koniec sveta, tak čo by som sa trápil. No ni?“
„Iste.“
Na to som mu naznačil, aby vytiahol ešte fľašu a zvyšok večera sme sa už téme budúcnosti nevenovali. Človek však nemôže utekať večne a keď som sa ráno zobudil s miernou bolesťou hlavy, tak som si bol jasne vedomý toho, že sa musím pomaly, ale isto rozhýbať!